Rímskokatolícka farnosť
Povýšenia svätého Kríža Budimír
|
|
|
|
Adventné obdobie
Adventné obdobie má dvojaký význam: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí, a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava ľudská myseľ i srdce na očakávanie druhého príchodu Krista na konci vekov. Je to teda čas radostného, ale aj nábožného a pozorného očakávania. /VSRM, 39/
Advent s KBS
|
|
|
|
|
|
|
|
Advent (z latinského „adventus“ - príchod) znamená príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa kresťania pripravujú na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chvália Boha, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho Syna.
Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent kresťanom pripomína, že Kristus príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v Katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka a už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.
Adventná doba má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k očakávaniu narodenia Krista, vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.
Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent kresťanom pripomína, že Kristus príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v Katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka a už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.
Adventná doba má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k očakávaniu narodenia Krista, vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.
Adventný veniec
Symbol adventu, veniec, je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).
Existujú zmienky o tom, že predkresťanské germánske národy počas chladných a tmavých decembrových dní pomocou venca so zapálenými sviečkami vyjadrovali nádej túžobne očakávaných dlhších a teplejších jarných dní. V Škandinávii počas zimy boli zapálené sviečky umiestnené do kruhu a ľudia sa modlili k bohu svetla, aby otočil zem späť k slnku, predĺžil dni a vrátil na zem teplo.
V stredoveku si kresťania prispôsobili túto tradíciu a používajú adventné vence ako súčasť svojej duchovnej prípravy na Vianoce. Koniec koncov, Kristus je "Svetlo, ktoré prišlo na svet," rozptýliť temnoty hriechu a vyžarovať pravdu a lásku Boha.
Iné zdroje naznačujú, že adventný veniec bol vynájdený až v 19. storočí. V čase adventu sa deti v hamburgskej škole Rauhes Haus, založenej protestantským pastorom Johan Hinrich Wichernom, každý deň pýtali či už sú Vianoce. V roku 1839, J. H. Wichern postavil veľký drevený kruh a položil na neho 19 malých červených a 4 veľké biele sviečky. Malú sviečku zapálil postupne každý všedný deň v čase adventu. V nedeľu rozsvietil veľkú bielu sviečku. Tento zvyk sa ujal na pôde protestantskej cirkvi v Nemecku. Neskôr sa adventný veniec vyvinul do menšej podoby so štyrmi alebo piatimi sviečkami, ako ho poznáme dnes.
Symbolika adventného venca je krásna. Veniec je vyrobený z rôznych ihličnanov, ktoré znamenajú trvalý život. Aj tieto ihličnany majú tradičný význam, ktorý je možné interpretovať v našej viere: Vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením, borovica, cezmína a tis, znamenajú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Cezmína má aj špeciálny kresťanský symbol: pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.
Okrúhly tvar venca, nemá začiatok ani koniec, symbolizuje večnosť Boha, nesmrteľnosť duše a večný život nájdený v Kristovi. Taktiež symbolizuje spoločenstvo, úzky kruh rodiny veriacich.
Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec sú symbolom života a vzkriesenia. Všetko dokopy vyjadruje nesmrteľnosť našej duše a nový, večný život nájdený v Kristovi.
Štyri sviečky reprezentujú štyri týždne adventu. Svetlo opäť znamená Kristus, svetlo sveta.
Existujú zmienky o tom, že predkresťanské germánske národy počas chladných a tmavých decembrových dní pomocou venca so zapálenými sviečkami vyjadrovali nádej túžobne očakávaných dlhších a teplejších jarných dní. V Škandinávii počas zimy boli zapálené sviečky umiestnené do kruhu a ľudia sa modlili k bohu svetla, aby otočil zem späť k slnku, predĺžil dni a vrátil na zem teplo.
V stredoveku si kresťania prispôsobili túto tradíciu a používajú adventné vence ako súčasť svojej duchovnej prípravy na Vianoce. Koniec koncov, Kristus je "Svetlo, ktoré prišlo na svet," rozptýliť temnoty hriechu a vyžarovať pravdu a lásku Boha.
Iné zdroje naznačujú, že adventný veniec bol vynájdený až v 19. storočí. V čase adventu sa deti v hamburgskej škole Rauhes Haus, založenej protestantským pastorom Johan Hinrich Wichernom, každý deň pýtali či už sú Vianoce. V roku 1839, J. H. Wichern postavil veľký drevený kruh a položil na neho 19 malých červených a 4 veľké biele sviečky. Malú sviečku zapálil postupne každý všedný deň v čase adventu. V nedeľu rozsvietil veľkú bielu sviečku. Tento zvyk sa ujal na pôde protestantskej cirkvi v Nemecku. Neskôr sa adventný veniec vyvinul do menšej podoby so štyrmi alebo piatimi sviečkami, ako ho poznáme dnes.
Symbolika adventného venca je krásna. Veniec je vyrobený z rôznych ihličnanov, ktoré znamenajú trvalý život. Aj tieto ihličnany majú tradičný význam, ktorý je možné interpretovať v našej viere: Vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením, borovica, cezmína a tis, znamenajú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Cezmína má aj špeciálny kresťanský symbol: pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.
Okrúhly tvar venca, nemá začiatok ani koniec, symbolizuje večnosť Boha, nesmrteľnosť duše a večný život nájdený v Kristovi. Taktiež symbolizuje spoločenstvo, úzky kruh rodiny veriacich.
Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec sú symbolom života a vzkriesenia. Všetko dokopy vyjadruje nesmrteľnosť našej duše a nový, večný život nájdený v Kristovi.
Štyri sviečky reprezentujú štyri týždne adventu. Svetlo opäť znamená Kristus, svetlo sveta.
Advent v rodine
Zaujímavé adventné aktivity i pozvania zo stránky Saletíni Rozkvet
|
|
|