ŠTVRTOK Pánovej večere
​

Ustanovenie Eucharistie

Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. Touto večernou svätou omšou na pamiatku Pánovej večere vstupujeme do Veľkonočného trojdnia, ktoré výstižné nazývame i Trojdním ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Krista
V tento večer Ježiš ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Na pozadí starozákonných zmlúv, ktoré boli predobrazmi, ustanovuje novú zmluvu. Jeho krv, vyliata za nás, je krvou novej a večnej zmluvy. Takto vkladá do eucharistickej obety, ktorú dnes ustanovuje, svoje oslávené telo a svoju oslávenú krv, aby sme vždy vo sv. omši zvestovali jeho smrť a zmŕtvychvstanie, kým nepríde v sláve.


​Ustanovenie kňazstva

​Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.
Každá sv.omša je preto skutočným sprítomnením Kristovej vykupiteľskej smrti. Zároveň je to oslava najväčšieho daru: Kristovho tela a krvi, ako prameňa večného života.
​Kostol je vždy miestom Pánovej večere. Kňaz reprezentuje Krista (alter Christus), zhromaždený ľud reprezentuje učeníkov.


​Pozvanie k bratskej láske

Ján nám z poslednej večere rozpráva o zážitku z umývania nôh, ktoré sa stalo prejavom Ježišovej poníženosti a lásky. Výraz „dal som vám príklad“ sa nevzťahuje len na samotné umývanie nôh, ale na poníženosť a lásku, ktoré sú charakteristickým znakom učeníka.
Podľa tradície sa v tento deň vybraným mužom umývajú nohy. Tradícia pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto úkonom, ktorý je predobrazom umučenia, sa sprítomňuje známa udalosť, o ktorej počúvame v dnešnom evanjeliu.
Dnes je tá chvíľa, keď si všetci potrebujeme nanovo uvedomiť naliehavosť Ježišovej výzvy k láske a pokore a snažiť sa ju v plnej miere uvádzať do našich vzájomných vzťahov.
Tento deň, pravdepodobne dostal svoje pomenovanie podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi. Iná tradícia pre ľudový názov: Zelený štvrtok, popisuje prevzatie pomenovania z germánskeho bohoslužobného názvoslovia, zo slova GREINEN (nariekať, plakať). V starých časoch sa totiž v Cirkvi v tomto čase konalo zmierenie kajúcnikov. Bol to deň ľútostivého, ale aj radostného plaču, keď sa verejní hriešnici po dlhom (predpísanom) pokání mohli zúčastňovať na sláveniach a sviatostiach Cirkvi.
Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče.
​Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

PIATOK utrpenia Pána 
​

Utrpenie a smrť

V dnešných veľkopiatkových obradoch si pripomenieme Pánovo utrpenie, ktoré sa začalo v Getsemanskej záhrade, až po jeho umučenie a smrť na kríži. Dnes sa podľa pradávnej tradície Cirkvi nikde na svete neslúži svätá omša, pretože ju krvavým spôsobom na kríži slúži sám Pán Ježiš – na oltári kríža prináša za nás obetu svojho tela a krvi. Jeho smrť nám pripomína aj dnešná liturgická farba – farba krvi.
Cirkev nás teda v dnešný deň upriamuje iba na Kristovo utrpenie a na jeho smrť na kríži a chce, aby sme o Ježišovom utrpení a smrti nielen uvažovali, ale ho aj nosili vo svojom srdci.
Na začiatku ľutujeme, že aj my sme prispeli svojimi hriechmi k utrpeniu Pána Ježiša. Na znak toho si kňaz pred oltárom ľahne na tvár. Robí to v hlbokej pokore pred svojím Pánom, ktorý je až do prachu zeme pokorený a potupený. Veriaci vtedy kľačia a v tichu prosia každý za seba, aby im Pán odpustil.


​Kríž

Kríž je znakom spásy. Na kríži sa Pán Ježiš za nás obetoval, na kríži vykúpil ľudstvo z otroctva hriechu. Preto máme kríž vo zvláštnej úcte. Dnes si osobitne pripomíname Kristovu vykupiteľskú smrť na dreve kríža, a preto dnes preukazujeme krížu zvláštnu úctu.
K oltáru sa prinesie zahalený kríž a kňaz ho bude postupne odhaľovať, pričom zaintonuje výzvu "Hľa, drevo kríža". Organista so spevákmi odpovie "Poďme, pokloňme sa". To sa bude opakovať trikrát.
Od odhalenia kríža až po sobotné obrady Veľkonočnej vigílie si na znak osobitnej úcty pred krížom kľakáme tak, ako aj pred svätostánkom.
„Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujte Pánovu smrť, kým nepríde“, hovorí nám sv. Pavol (1 Kor 11, 26). Jeme teda spásonosné ovocie stromu kríža.
Svojou vykupiteľskou obetou nám Kristus opäť získal večný život, ktorý sme stratili Adamovým hriechom. Zálohom tohto večného života je účasť na obetnej hostine Kristovho kríža. On sám hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život.“
Všetci veriaci sa v dnešný deň postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň pôstu, pokánia.
V dnešný deň je možné, za obvyklých podmienok, získať úplné odpustky: podmienkou je nábožná účasť na poklone krížu pri obradoch Veľkého piatku

Svätá SOBOTA
​

V tento deň sa zdôrazňuje, že deň Svätej (Bielej) soboty špecifickým spôsobom reprezentuje Kristovo zostúpenie k zosnulým, článok viery, ktorý je z racionálneho hľadiska náročný na pochopenie
„Biela sobota je dňom „smrti Boha“, dňom, ktorý vyjadruje a anticipuje neslýchanú skúsenosť nášho času, že Boh je jednoducho neprítomný, že ho prikrýva hrob, že sa už nikdy viac neprebudí, už nehovorí, takže ho už ani nie je potrebné popierať, ale dá sa jednoducho prejsť povedľa neho. Boh je mŕtvy a my sme ho zabili.“ Tieto Nietzscheho slová patria svojím jazykom do tradície kresťanskej pašiovej nábožnosti, vyjadrujú obsah Bielej soboty – „zostúpenie do pekiel“ (Joseph Ratzinger: Úvod do kresťanstva, 2007, s. 235)
V tento deň Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, pri modlitbách a pôstom očakáva Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Veľkonočná vigília vo SVÄTEJ NOCI
​​

Podľa pradávnej tradície je dnešná noc očakávaním Pána a vigília, ktorú v dnešný večer slávime, nám pripomína svätú noc, v ktorú Pán vstal z mŕtvych. Počas dnešnej noci Cirkev bdie, očakáva Pánovo zmŕtvychvstanie a slávi ju sviatosťami kresťanského zasvätenia.
​Je to noc, keď Kristus premohol smrť, keď vstal z mŕtvych. Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery a nádeje; krst a birmovanie nás uvádzajú do veľkonočného tajomstva: spolu s ním sme zomreli, s ním sme boli pochovaní, s ním vzkriesení a s ním budeme aj kraľovať.
Veľkonočná vigília, v ktorej Hebreji očakávali nočný príchod Pána, ktorý ich vyslobodil z faraónovho otroctva a neskôr ju slávili ako pamiatku každý rok, bola predobrazom budúcej pravej Kristovej noci, noci pravého oslobodenia, v ktorej „Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu“.

Obrad svetla

Tento obrad nám ukazuje, že vzkriesený Kristus neumiera, ale žije novým, večným životom a svieti celému svetu. V rámci tohto obradu sa posvätí a zapáli veľkonočná svieca - paškál. Paškál je označený číslicami tohto kalendárneho roka a prvým a posledným písmenom gréckej abecedy – alfa a omega, ktoré symbolizujú, že Kristus je počiatok i koniec všetkého. Kňaz vloží do sviece aj hrudky tymianu na pamiatku oslávených Kristových rán.
Potom nasleduje veľkonočný chválospev. Kňaz nás v ňom vyzve k radosti, ospieva dnešnú slávnu noc, Božiu dobrotu, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec poprosí nebeského Otca, aby nám svietil v našom živote svetlom, ktorým je Ježiš Kristus, a ktorého zažatá veľkonočná svieca symbolizuje.


​Bohoslužba slova

Je dlhšia ako zvyčajne môže ju tvoriť až 7 čítaní zo Starého zákona+ epištola (čítanie z Nového zákona) + evanjelium. Jednotlivé texty nás informujú o dôležitých veciach od stvorenia sveta, cez povolanie Abraháma až po Pánovo zmŕtvychvstanie.
​Po epištole opäť zaznieva Aleluja. Aleluja je hebrejské slovo a doslova značí: chváľte Boha.
​Ale už v Starom zákone stráca svoj zúžený význam a stáva sa jasavým pozdravom. Aleluja je najstarším spevom radosti, najmä veľkonočnej.

Svätenie krstnej vody a krst

V tejto časti sa posvätí voda, ktorá sa používa počas veľkonočného obdobia pri krste. A obnovíme si krstné sľuby. Verejne sa zriekneme hriechu, vyznáme svoju vieru, a tak duchovne obnovíme svoj krst. Všetky tieto úkony a slová nám majú pripomenúť náš vlastný krst.
​Katechumeni prijímajú iniciačné sviatosti: krst, birmovanie, Eucharistiu a stávajú sa plnohodnotnými členmi kresťanského spoločenstva.
Bohoslužba pokračuje slávením Eucharistie. Prosíme Boha, aby nás v túto noc premenil na takých, akých nás chce mať On. Prijatím viditeľného chleba sa spojíme s telom a krvou vzkrieseného Pána, a to bude zárukou nášho vzkriesenia pri jeho druhom príchode.


​Obrad vzkriesenia

V našich krajoch sa podľa prastarej tradície slávi Kristovo vzkriesenie osobitným obradom vzkriesenia. Procesia na oslavu vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou.
Nech nám tento obrad pripomenie to najkrajšie posolstvo života, aké človek človeku tejto planéty môže zvestovať. Nech naplní naše srdcia radosťou, ktorú nám nikto nebude môcť vziať a istotou, ktorú nám prináša vzkriesený Ježiš.

​V dnešný deň je možné, za obvyklých podmienok, získať úplné odpustky: podmienkou je obnovenie si krstných sľubov počas dnešnej liturgie.


VEĽKONOČNÉ TROJDNIE
ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Krista​
​