DECEMBER 2017
Kráčame k vianociam, alebo - čo je výstižnejšie - štveme sa k nim. Zamestnaní niečim iným, nechávame sa hnať, každý svojím krokom, každý svojím tempom a štýlom…
Vhodnejšie by bolo očakávanie. Ale nie nejaké čakanie na sviatky...
Rozhodujúce je čakanie na Boha…
Vhodnejšie by bolo očakávanie. Ale nie nejaké čakanie na sviatky...
Rozhodujúce je čakanie na Boha…
Gustáv Ebeling
Advent (z latinského „adventus“ - príchod) znamená príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa kresťania pripravujú na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chvália Boha, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho Syna.
Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent kresťanom pripomína, že Kristus príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v Katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka a už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu. Východné (pravoslávne) cirkvi vrátane gréckokatolíkov nazývajú pôstné obdobie pred Vianocami Filipovka, pretože sa začína po sviatku svätého Filipa. Je o niečo dlhší ako advent - jeho trvanie je pevne stanovené na štyridsať dní.
|
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate caeli Desuper ...“ („Rosu dajte nebesia zhora ...“).
Adventná doba má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k očakávaniu narodenia Krista, vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate caeli Desuper ...“ („Rosu dajte nebesia zhora ...“).
Adventná doba má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k očakávaniu narodenia Krista, vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.
Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. (Rim 8, 19-25)
POŽEHNANIE ADVENTNÝCH VENCOV
Nedeľa 03. december - Prvá adventná nedeľa
Adventný veniec je súčasťou aj našich katolíckych tradícií.
Symbol adventu, veniec, je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).
Existujú zmienky o tom, že predkresťanské germánske národy počas chladných a tmavých decembrových dní pomocou venca so zapálenými sviečkami vyjadrovali nádej túžobne očakávaných dlhších a teplejších jarných dní. V Škandinávii počas zimy boli zapálené sviečky umiestnené do kruhu a ľudia sa modlili k bohu svetla, aby otočil zem späť k slnku, predĺžil dni a vrátil na zem teplo.
V stredoveku si kresťania prispôsobili túto tradíciu a používajú adventné vence ako súčasť svojej duchovnej prípravy na Vianoce. Koniec koncov, Kristus je "Svetlo, ktoré prišlo na svet," rozptýliť temnoty hriechu a vyžarovať pravdu a lásku Boha.
Iné zdroje naznačujú, že adventný veniec bol vynájdený až v 19. storočí. V čase adventu sa deti v hamburgskej škole Rauhes Haus, založenej protestantským pastorom Johan Hinrich Wichernom, každý deň pýtali či už sú Vianoce. V roku 1839, J. H. Wichern postavil veľký drevený kruh a položil na neho 19 malých červených a 4 veľké biele sviečky. Malú sviečku zapálil postupne každý všedný deň v čase adventu. V nedeľu rozsvietil veľkú bielu sviečku. Tento zvyk sa ujal na pôde protestantskej cirkvi v Nemecku. Neskôr sa adventný veniec vyvinul do menšej podoby so štyrmi alebo piatimi sviečkami, ako ho poznáme dnes.
Symbolika adventného venca je krásna. Veniec je vyrobený z rôznych ihličnanov, ktoré znamenajú trvalý život. Aj tieto ihličnany majú tradičný význam, ktorý je možné interpretovať v našej viere: Vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením, borovica, cezmína a tis, znamenajú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Cezmína má aj špeciálny kresťanský symbol: pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.
Okrúhly tvar venca, nemá začiatok ani koniec, symbolizuje večnosť Boha, nesmrteľnosť duše a večný život nájdený v Kristovi. Taktiež symbolizuje spoločenstvo, úzky kruh rodiny veriacich.
Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec sú symbolom života a vzkriesenia. Všetko dokopy vyjadruje nesmrteľnosť našej duše a nový, večný život nájdený v Kristovi.
Štyri sviečky reprezentujú štyri týždne adventu. Svetlo opäť znamená Kristus, svetlo sveta.
Existujú zmienky o tom, že predkresťanské germánske národy počas chladných a tmavých decembrových dní pomocou venca so zapálenými sviečkami vyjadrovali nádej túžobne očakávaných dlhších a teplejších jarných dní. V Škandinávii počas zimy boli zapálené sviečky umiestnené do kruhu a ľudia sa modlili k bohu svetla, aby otočil zem späť k slnku, predĺžil dni a vrátil na zem teplo.
V stredoveku si kresťania prispôsobili túto tradíciu a používajú adventné vence ako súčasť svojej duchovnej prípravy na Vianoce. Koniec koncov, Kristus je "Svetlo, ktoré prišlo na svet," rozptýliť temnoty hriechu a vyžarovať pravdu a lásku Boha.
Iné zdroje naznačujú, že adventný veniec bol vynájdený až v 19. storočí. V čase adventu sa deti v hamburgskej škole Rauhes Haus, založenej protestantským pastorom Johan Hinrich Wichernom, každý deň pýtali či už sú Vianoce. V roku 1839, J. H. Wichern postavil veľký drevený kruh a položil na neho 19 malých červených a 4 veľké biele sviečky. Malú sviečku zapálil postupne každý všedný deň v čase adventu. V nedeľu rozsvietil veľkú bielu sviečku. Tento zvyk sa ujal na pôde protestantskej cirkvi v Nemecku. Neskôr sa adventný veniec vyvinul do menšej podoby so štyrmi alebo piatimi sviečkami, ako ho poznáme dnes.
Symbolika adventného venca je krásna. Veniec je vyrobený z rôznych ihličnanov, ktoré znamenajú trvalý život. Aj tieto ihličnany majú tradičný význam, ktorý je možné interpretovať v našej viere: Vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením, borovica, cezmína a tis, znamenajú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Cezmína má aj špeciálny kresťanský symbol: pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.
Okrúhly tvar venca, nemá začiatok ani koniec, symbolizuje večnosť Boha, nesmrteľnosť duše a večný život nájdený v Kristovi. Taktiež symbolizuje spoločenstvo, úzky kruh rodiny veriacich.
Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec sú symbolom života a vzkriesenia. Všetko dokopy vyjadruje nesmrteľnosť našej duše a nový, večný život nájdený v Kristovi.
Štyri sviečky reprezentujú štyri týždne adventu. Svetlo opäť znamená Kristus, svetlo sveta.
Veniec bol vždy symbolom víťazstva, kráľovskej dôstojnosti. Aj vo Svätom Písme čítame o vencoch, ako prejavoch úcty, radosti a víťazstva. Toto všetko Boh ponúka všetkým ľuďom.
Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod (2 Tim 4, 8) Buď verný až do smrti a dám ti veniec života. (Zjv 2, 10c) |
DETSKOVISKO A SV.OMŠA ZA ÚČASTI DETÍ
Streda 06.12.2017
16:30 - DETSKOVISKO + nácvik jasličkovej pobožnosti
18:00 - SVÄTÁ OMŠA ZA ÚČASTI DETÍ + prekvapenie
18:00 - SVÄTÁ OMŠA ZA ÚČASTI DETÍ + prekvapenie
|
SLÁVNOSŤ NEPOŠKVRNENÉHO POČATIA PANNY MÁRIE
Štvrtok 07. decembra - Janovík
Piatok 08. decembra - Bretejovce, Budimír
Piatok 08. decembra - Bretejovce, Budimír
Dobre známy príbeh z knihy Genezis nám hovorí o prvom hriechu našich prarodičov Adama a Evy. Previnili sa voči Božiemu zákazu nejesť zo stromu poznania dobra a zla (porov. Gn 2,15-16; 3,1-6). Kvôli tomu museli odísť z raja. Tento ich prvý hriech a jeho následky sa prejavili nielen na nich, ale aj na všetkých ľuďoch, teda aj na nás.
Všetci prichádzame na svet s tzv. dedičným hriechom, ktorý máme po Adamovi a Eve. V tomto duchu žalmista volá: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 50,7). |
Iba Panna Mária bola od tohto hriechu uchránená. Nedotkol sa jej žiadny, ani dedičný hriech, diabol nemal nad ňou nijakú moc. Nebola však uchránená od všetkých následkov prvotného hriechu – poznala, čo je bolesť, vo svojom živote trpela a nakoniec aj zomrela.
Deväť mesiacov pred sviatkom Narodenia Panny Márie si každoročne pripomíname tú veľkú milosť, ktorú Matka Božia dostala – od samého počatia v živote jej matky sv. Anny bola nepoškvrnená, bez hriechu.
Sviatok Nepoškvrneného počatia sa slávil už v 7. storočí na východe dňa 9. decembra a mal rôzne názvy – Počatie našej presvätej Bohorodičky alebo Počatie sv. Anny. V západnej Cirkvi sa rozšíril v 12. storočí. Slávil sa 8. decembra. Prvý pápež, ktorý ho oficiálne schválil, bol Sixtus IV. v roku 1479. Zároveň udelil plnomocné odpustky tým, čo v tento deň budú prítomní na sv. omši alebo na pobožnosti k Panne Márii („hodinky k Panne Márii“). Pápež Inocent XII. na konci 17. storočia pridal k tomuto sviatku oktávu a jeho nástupca Klement XI. ho v roku 1708 rozšíril na celú Cirkev.
V priebehu dejín sa mnohí cirkevní otcovia, mnísi a rehoľníci, ale aj iní zamýšľali nad týmto veľkým tajomstvom. Úcta k Panne Márii, nepoškvrnenej od počatia od akéhokoľvek hriechu, sa šírila aj medzi Božím ľudom.
Dogma, teda článok viery (to, čo treba veriť), o tomto tajomstve bola slávnostne vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. za účasti množstva biskupov z celého sveta a tisícov veriacich. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia bola ustanovená ako prikázaný sviatok. Svätý Otec Pius IX. okrem iného vtedy povedal:
„Preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny… Zaiste sa nemáme čoho obávať, nad ničím zúfať pod riadením, pod správou a ochranou tej, ktorá má voči nám materinské srdce a pracuje na našom spasení, stará sa o celé ľudské pokolenie, a ustanovená od Pána za Kráľovnú neba i zeme a vyvýšená nad zbory anjelov a rady svätých, stojí po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a tak úspešne za nás oroduje svojimi materinskými prosbami, a čo hľadá, nachádza, lebo jej príhovor nemôže ostať nesplneným.“
Do mariánskych (loretánskych) litánií sa vložila prosba „Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás.“
Štyri roky po vyhlásení dogmy sa Panna Mária zjavila sv. Bernadete Soubirousovej v Massabielskej jaskyni v Lurdoch. Keď sa jej Bernadeta opýtala, kto je, ako sa volá, Panna Mária jej pri jednom zjavení odpovedala: Som Nepoškvrnené Počatie.
Deväť mesiacov pred sviatkom Narodenia Panny Márie si každoročne pripomíname tú veľkú milosť, ktorú Matka Božia dostala – od samého počatia v živote jej matky sv. Anny bola nepoškvrnená, bez hriechu.
Sviatok Nepoškvrneného počatia sa slávil už v 7. storočí na východe dňa 9. decembra a mal rôzne názvy – Počatie našej presvätej Bohorodičky alebo Počatie sv. Anny. V západnej Cirkvi sa rozšíril v 12. storočí. Slávil sa 8. decembra. Prvý pápež, ktorý ho oficiálne schválil, bol Sixtus IV. v roku 1479. Zároveň udelil plnomocné odpustky tým, čo v tento deň budú prítomní na sv. omši alebo na pobožnosti k Panne Márii („hodinky k Panne Márii“). Pápež Inocent XII. na konci 17. storočia pridal k tomuto sviatku oktávu a jeho nástupca Klement XI. ho v roku 1708 rozšíril na celú Cirkev.
V priebehu dejín sa mnohí cirkevní otcovia, mnísi a rehoľníci, ale aj iní zamýšľali nad týmto veľkým tajomstvom. Úcta k Panne Márii, nepoškvrnenej od počatia od akéhokoľvek hriechu, sa šírila aj medzi Božím ľudom.
Dogma, teda článok viery (to, čo treba veriť), o tomto tajomstve bola slávnostne vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. za účasti množstva biskupov z celého sveta a tisícov veriacich. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia bola ustanovená ako prikázaný sviatok. Svätý Otec Pius IX. okrem iného vtedy povedal:
„Preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny… Zaiste sa nemáme čoho obávať, nad ničím zúfať pod riadením, pod správou a ochranou tej, ktorá má voči nám materinské srdce a pracuje na našom spasení, stará sa o celé ľudské pokolenie, a ustanovená od Pána za Kráľovnú neba i zeme a vyvýšená nad zbory anjelov a rady svätých, stojí po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a tak úspešne za nás oroduje svojimi materinskými prosbami, a čo hľadá, nachádza, lebo jej príhovor nemôže ostať nesplneným.“
Do mariánskych (loretánskych) litánií sa vložila prosba „Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás.“
Štyri roky po vyhlásení dogmy sa Panna Mária zjavila sv. Bernadete Soubirousovej v Massabielskej jaskyni v Lurdoch. Keď sa jej Bernadeta opýtala, kto je, ako sa volá, Panna Mária jej pri jednom zjavení odpovedala: Som Nepoškvrnené Počatie.
BIBLICKÁ NEDEĽA
Nedeľa 10. december - Druhá adventná nedeľa
Poznať Krista prostredníctvom
|
V prvom čítaní dnešnej druhej adventnej nedele zaznelo Božie slovo cez proroka Izaiáša „k srdcu“ ľudu Izraela. „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh“ (Iz 40,1) boli slová nádeje pre skleslých, aby neprestávali dôverovať, že Boh je milosrdný, odpúšťa a zachraňuje. On je nablízku: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza...“ (Iz 40,9). Kľúč od vstupných dverí k stretnutiu s ním má však v rukách človek; preto tá výzva: „Pripravte cestu Pánovi“ (Iz 40,3), umožnite Prichádzajúcemu vstúpiť. Tie isté prorocké slová, použité evanjelistom na začiatku príbehu evanjelia, sú pozvánkou rozpoznať Božiu blízkosť v slovách a činoch Ježiša Krista, Božieho Syna. Umožniť, aby sa dotkli srdca. Slová útechy i napomenutia, gestá uzdravenia i výstrahy, ktoré nachádzame v evanjeliu, zjavujú pravdu o Božej láske, ktorá túži objať človeka. Ten ju však zakúsi len vtedy, ak sa vzdá pút hriechu a s vierou prijme evanjelium do srdca. Práve o tom je cesta obrátenia, teda „zmeny myslenia“, ku ktorej volá Ján Krstiteľ a neskôr i sám Ježiš (porov. Mk 1,14-15). Ak túžime i my poznať milosrdnú a zachraňujúcu lásku Boha, ktorý nám nie je ďaleko, berme často do rúk knihu evanjelia a čítajme ho s otvoreným srdcom. Konkrétnou ponukou je prečítať Evanjelium podľa Marka – napríklad v kruhu rodiny – na pokračovanie počas dní tohto adventného obdobia.
Evanjelista Marek adresoval na počiatku spis evanjelia veriacim v Ríme. Bolo to v období, keď spoločenstvo prvotnej Cirkvi v centre Rímskej ríše čelilo prenasledovaniu pre svoju vieru. Častejšie preto evanjelium zdôrazňuje, že nasledovať Pána Ježiša znamená niesť svoj kríž. Kríž je cestou vykúpenia a zjavenia Božej bezhraničnej lásky. Nie náhodou práve vo chvíli, keď Pán Ježiš napĺňa svoje poslanie v obetovaní života na kríži, zaznieva z úst pohanského stotníka hlboké vyznanie viery: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). K osvojeniu tohto postoja viery učí cesta učeníka sprevádzajúceho Ježiša od Jordánu po Golgotu, od prvých stránok evanjelia po jeho záver. Po rovnakej ceste sme pozvaní kráčať vo viere i my. Utrpenie, bolesť či nepochopenie nemôžeme vždy odstrániť zo svojho života. Ak v nich však dokážeme rozpoznávať príležitosť na nasledovanie trpiaceho Krista, naše dni naplní jeho blízkosť. Obdobie adventu nám pripomína, že tu na zemi sme stále na ceste. Nebojme sa ponárať často do slov evanjelia a čerpať inšpiráciu zo slov Pána Ježiša, aby nám nechýbala sila kráčať vo viere spolu s ním po ťažkých cestách nášho života.
V prvých riadkoch Evanjelia podľa Marka upútava pozornosť i strohý zjav Jána Krstiteľa: muž v odeve „z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med“ (Mk 1,6). Do značnej miery evokuje postavu proroka Eliáša. Jeho nekompromisný štýl však upozorňuje i na potrebu autenticity. Evanjelium nechce byť slovom, ktoré sa po vypočutí stratí v prázdne. Ono požaduje odvahu a vernosť. Dnes – vďaka Bohu – nečelíme priamemu prenasledovaniu pre evanjelium. Rizikom však je uprednostňovanie pohodlia a ospravedlňovanie si ústupkov v uskutočňovaní jeho slov, čo v konečnom dôsledku značí rozrieďovanie jeho posolstva. Jeho slová sa potom ľahko stanú jednými z mnohých uprostred hluku reklám a nenáročných ponúk, ktorými sme obklopení. Zjav Jána pozýva obrátiť sa, vziať evanjelium vážne, aby z našich postojov, slov i celého života bolo možné rozpoznať, že Pána Ježiša nasledujeme.
Na začiatku liturgického roka nám teda úryvok z Evanjelia podľa Marka, evanjelia „roku B“, adresuje pozvanie vydať sa na cestu poznávania Otca, nasledovania Krista, a zakusovania moci Ducha, ktorého sme prijali v krste. Prijmime jeho pozvanie zintenzívniť svoj kontakt s Božím slovom, ktoré k nám zaznieva z evanjelia, a tak prehlbovať svoju vieru, upevňovať nádej, ako aj žiť autentickú lásku.
Evanjelista Marek adresoval na počiatku spis evanjelia veriacim v Ríme. Bolo to v období, keď spoločenstvo prvotnej Cirkvi v centre Rímskej ríše čelilo prenasledovaniu pre svoju vieru. Častejšie preto evanjelium zdôrazňuje, že nasledovať Pána Ježiša znamená niesť svoj kríž. Kríž je cestou vykúpenia a zjavenia Božej bezhraničnej lásky. Nie náhodou práve vo chvíli, keď Pán Ježiš napĺňa svoje poslanie v obetovaní života na kríži, zaznieva z úst pohanského stotníka hlboké vyznanie viery: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). K osvojeniu tohto postoja viery učí cesta učeníka sprevádzajúceho Ježiša od Jordánu po Golgotu, od prvých stránok evanjelia po jeho záver. Po rovnakej ceste sme pozvaní kráčať vo viere i my. Utrpenie, bolesť či nepochopenie nemôžeme vždy odstrániť zo svojho života. Ak v nich však dokážeme rozpoznávať príležitosť na nasledovanie trpiaceho Krista, naše dni naplní jeho blízkosť. Obdobie adventu nám pripomína, že tu na zemi sme stále na ceste. Nebojme sa ponárať často do slov evanjelia a čerpať inšpiráciu zo slov Pána Ježiša, aby nám nechýbala sila kráčať vo viere spolu s ním po ťažkých cestách nášho života.
V prvých riadkoch Evanjelia podľa Marka upútava pozornosť i strohý zjav Jána Krstiteľa: muž v odeve „z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med“ (Mk 1,6). Do značnej miery evokuje postavu proroka Eliáša. Jeho nekompromisný štýl však upozorňuje i na potrebu autenticity. Evanjelium nechce byť slovom, ktoré sa po vypočutí stratí v prázdne. Ono požaduje odvahu a vernosť. Dnes – vďaka Bohu – nečelíme priamemu prenasledovaniu pre evanjelium. Rizikom však je uprednostňovanie pohodlia a ospravedlňovanie si ústupkov v uskutočňovaní jeho slov, čo v konečnom dôsledku značí rozrieďovanie jeho posolstva. Jeho slová sa potom ľahko stanú jednými z mnohých uprostred hluku reklám a nenáročných ponúk, ktorými sme obklopení. Zjav Jána pozýva obrátiť sa, vziať evanjelium vážne, aby z našich postojov, slov i celého života bolo možné rozpoznať, že Pána Ježiša nasledujeme.
Na začiatku liturgického roka nám teda úryvok z Evanjelia podľa Marka, evanjelia „roku B“, adresuje pozvanie vydať sa na cestu poznávania Otca, nasledovania Krista, a zakusovania moci Ducha, ktorého sme prijali v krste. Prijmime jeho pozvanie zintenzívniť svoj kontakt s Božím slovom, ktoré k nám zaznieva z evanjelia, a tak prehlbovať svoju vieru, upevňovať nádej, ako aj žiť autentickú lásku.
Katolícke Biblické Dielo: Homília na Biblickú nedeľu
Rodinná pobožnosť
|
|
Rozpis čítania Evanjelia podľa Marka
|
|
NEDEĽA GAUDETE
Nedeľa 17. december - Tretia adventná nedeľa (tretia v mesiaci)
ZBIERKA NA REKONŠTRUKCIU FARY
RORÁTNE SVÄTÉ OMŠE
Budimír Streda 13. december o 06:00 hod., Piatok 22.december o 06:00 hod.
Bretejovce Streda 20. december o 06:00 hod.
Janovík Štvrtok 21. december o 06:00 hod.
Rorate caeli, desuper, et nubes pluant justum:
aperiatur terra, et germinet Salvatorem
Pre advent typickým, dnes po dlhých rokoch zabudnutia postupne obnovovaným cirkevným zvykom sú takzvané roráty. Pôvod rorátnych omší môžeme hľadať v dobe vlády Karla IV., ktorý zaviedol celoročnú prax votívnych omší k Panne Márii. K týmto omšiam sa pripojila tradícia liturgického spevu.
Roráty sa zvyčajne začínajú v skorú rannú hodinu. Ich názov pochádza zo začiatočných slov verša z proroka Izaiáša: Rorate caeli desuper. Tento úvodný latinský spev vytvára atmosféru onoho času očakávania.
Rorátne sv. omše sa môžu sláviť každý deň adventu okrem nedele a prikázaného sviatku 8. decembra. Treba však dbať na to, aby sa primerane slúžili aj ssväté omše s adventnou tématikou. Nakoľko to liturgia dovoľuje, slávi sa formulár sv. omše o Panne Márii a kňaz používa biele rúcho. V prvých slovách rorátnej svätej omše týchto dní je tajomstvo Adventu ba celej ľudskej existencie zhrnuté do dvoch veršov. Postačí jediný okamih pozornosti, aby tieto slová prenikli nielen do ucha, ale aj do duše: Roste nebesá zhora, oblaky nech pršia Spravodlivého; Nech sa otvorí zem a vyklíči Spasiteľa. (Iz 45,8) |
Príchod Krista, ktorý túžobne očakávame, má tri podoby. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Druhý príchod Krista sa deje v našich srdciach najmä prijímaním Eucharistie a cez túto prípravu našich sŕdc sa máme pripraviť aj na našu večnú vlasť a na príchod Krista ako Ženícha a Sudcu po našej smrti a pri Poslednom súde. Advent teda hlása príchod Krista včera, dnes a zajtra. Včera ako Dieťaťa v jasliach, dnes skrytého v chlebe a zajtra v naplnení ako nášho Ženícha a Sudcu.
SVIATOSŤ ZMIERENIA PRED VIANOCAMI
A Ježiš jej povedal: “Ani ja ťa neodsudzujem.
Choď a už nehreš!” Jn 8,11 Ježiš v sviatosti zmierenia nie je ako majiteľ čistiarne. Podstatou spovede je to, aby sme sa s ním stretli.
Čaká na nás a prijíma nás takých, akí sme. Pápež František “Ty sám mi nestačíš, Bože…” kričím s básnikom. Potrebujem ešte niečo… možno update… možno údržbu… možno len očisťujúcu sprchu…
Vraj všetko začína túžbou, vravia múdri. A pokračuje ľútosťou, (m)učí ma život. A tak opäť a zas, vzbudzujem si úmysel a vyznávam hriechy. Počúvam povzbudenie a odnášam si úlohu pokánia. Stále som v škole Pánovej služby. Učím sa odpustenie sprostredkovať. Učím sa odpustenie prijímať. Učím sa odpúšťať. Poznáte to, ak sa pripravíte, všetko ide ľahšie. Pravidelne a dôkladne si spytujte svoje svedomie. Keď už prídete, trpezlivo čakajte v rade. Na spoveď príďte v stanovenom čase, nie pár minút pred koncom spovedania. Povedzte svoje hriechy jasne a krátko, bez zbytočného vysvetľovania. Vyznajte všetky smrteľné hriechy a hlavne vyznávajte svoje hriechy, a nie hriechy iných. Tiež, nevyznávajte sa zo „sklonov“ a „ťažkostí“, ale z hriechov. Nebojte sa čo si o vás kňaz pomyslí, zvyčajne je povzbudený vašou odvahou. Pozorne počúvajte rady, ktoré kňaz povie. Nebojte sa, že čosi zo spovede vyzradí, je viazaný spovedným tajomstvom. Dôležité je neodísť z miesta spovedania predtým, ako kňaz zakončí obrad.
A pamätajte si, že aj kňazi majú niekedy zlé dni, podobne ako všetci ostatní. Uvedomte si, že aj oni chodia na spoveď, tiež poznajú, čo zažíva penitent. A na záver milá modlitba od Bernharda Meusera:
Otče dobrý, aké je to krásne, že z Tvojich rúk nemôžeme vypadnúť. Sú pod nami, keď padáme, sú vedľa nás, keď sa kolíšeme. Sú nad nami, keď hrozí nebezpečenstvo. |
ŠTVRTÁ ADVENTNÁ NEDEĽA
SOBOTA 23. DECEMBRA 18:00 - BRETEJOVCE (S PLATNOSŤOU Z NEDELE)
Nedeľa 24. december
09:15 - Janovík
10:30 - Budimír
10:30 - Budimír
NARODENIE PÁNA - POLNOC
Slávnosť s oktávou
Polnočná sv. omša
23:00 - Bretejovce
00:00 - Budimír
23:00 - Bretejovce
00:00 - Budimír
NARODENIE PÁNA - DEŇ SLÁVNOSTI
Pondelok 25. december - Prvý sviatok vianočný
08:00 - Janovík (Pastierska sv. omša)
09:30 - Bretejovce
11:00 - Budimír
09:30 - Bretejovce
11:00 - Budimír
SVÄTÉHO ŠTEFANA, PRVÉHO MUČENÍKA
Utorok 25. december - Druhý sviatok vianočný
08:00 - Janovík
09:15 - Bretejovce
10:30 - Budimír
09:15 - Bretejovce
10:30 - Budimír
Kresťanstvo je náboženstvom paradoxu!
Tvrdí K.G. Chesterton vo svojej knihe Ortodoxia. Ak vnímame atmosféru, v týchto dňoch dávame mu za pravdu. Včera sme oslavovali narodenie Krista, Slova, ktoré sa stalo telom, dnes počúvame o krutej smrti mladého kresťana, diakona Štefana. Zdá sa, akoby sviatok prvého mučeníka témou nezapadal medzi dni vianočnej radosti. Niečo tu nehrá. Na jednej strane radostné zrodenie, na strane druhej utrpenie a násilná smrť. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že je to sviatok radosti. Táto radosť má však už inú príchuť, ako radosť, ktorú pociťujeme pri jasličkách, či vianočnom stromčeku. Iste, dôvodom aj tejto radosti je Kristus, ale radosť dnešnej slávnosti je už radosť veľkonočná. Štefanova smrť je totiž svedectvom o Kristovi už zmŕtvychvstalom, ktorý žije a kraľuje. Tajomstvo dnešného sviatku, teda potvrdzuje a dovršuje tajomstvo včerajšej vianočnej noci: to malé dieťa, narodené v Betleheme je Bohom milovaný syn. A Štefan nám aj dnes ukazuje, že pre toho Pána, pre nás narodeného, ukrižovaného a vzkrieseného sa oplatí rozhodnúť: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka sedieť po pravici Boha“ počúvame slová vypovedané Štefanom. |
Bez Kristovej obety, by nebo nemohlo byť otvorené. Práve preto sa Ježiš narodil. Práve pre túto hodinu Kristus prišiel na svet. Preto dnes ten radostný charakter sviatku sv. Štefana. Nejde o umučenie, ale o víťazstvo. Aj to je zmysel Vianoc.
Kristus sa narodil, aby sme my víťazili!
Nech je teda Štefanov príklad pre nás povzbudením. On dôveroval, a tešil sa z dôvery. Nasledoval až na smrť. A smrťou zvíťazil!
Aj to je paradox o ktorom hovorí Chesterton.
Kristus sa narodil, aby sme my víťazili!
Nech je teda Štefanov príklad pre nás povzbudením. On dôveroval, a tešil sa z dôvery. Nasledoval až na smrť. A smrťou zvíťazil!
Aj to je paradox o ktorom hovorí Chesterton.
POŽEHNANIE VÍNA NA SVIATOK SV. JÁNA
Streda 27. december
Sv. Ján Evanjelista, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho, apoštola. Spolu s apoštolom Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore, ale takisto videli i krvavý pot v Getsemani. Pán Ježiš im dal prezývku, „synovia hromu“.
Stará tradícia zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na hrudi Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol vlastne čelenkou veľkňazov. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Vidíme to napríklad u sv. Pavla, ktorý okrem toho, že študoval u nôh Gamaliela, predsa vystupuje ako ten, ktorý ovláda výrobu stanov. Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Oni nakoniec spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria zvláštnu, najdôvernejšiu skupinu okolo Pána Ježiša. |
Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v Evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv. Jakub, starší.
Sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj, aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšia legenda hovorí, že bol v Ríme, pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom bez toho, že by mu to uškodilo.
Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.
Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). V modlitbe dňa zas prosíme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom svätého Jána s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili.
Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktorého sa bolo možné dívať ľudskými očami a aj ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova.
Sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj, aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšia legenda hovorí, že bol v Ríme, pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom bez toho, že by mu to uškodilo.
Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.
Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). V modlitbe dňa zas prosíme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom svätého Jána s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili.
Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktorého sa bolo možné dívať ľudskými očami a aj ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova.
ODVÁŽNY ROK
Piatok 29.december vo farskom kostole v Budimíri
Kurz prípravy na prijatie sviatosti birmovania pre mladých farnosti
Milovaný Bože, odovzdávame sa ti celí. Dávame ti svoje ruky, nohy, ústa, uši, oči, celé svoje telo, svoju psychiku, svoj rozum i svojho ducha a ďakujeme ti, že nás pozývaš k novému vzkriesenému životu. Ďakujeme ti za tvoju dôveru. Prosíme ťa – na príhovor svätého Jána Krstiteľa – urob nás schopnými a odvážnymi zmeniť sa, nasledovať ťa a vydávať svedectvo o plnosti života. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen
MINIŠTRANTSKÉ PARKOVISKO
Sobota 30.december
Priestory farského úradu v Budimíri o 09:00
|